Trikrát v mieridlách smrti - a víťazstvo

„Strieľali sme do vzduchu a kričali nadšením, ako keby sme sa zbláznili. Práve došla správa, že sa skončila vojna –  a my sme boli úplne opití od šťastia, že sme ju prežili,“ spomenul si na Deň víťazstva nad fašizmom, kedy so svojou čatou 8. mája 1945 v rámci 1. čs. armádneho zboru postupoval s cieľom vystriedať prvosledové jednotky pri Valašskom Meziříčí. Medzitým však tri razy len o chlp unikol smrti.

Krym, Jefremov, Dukla

Po absolvovaní poddôstojníckej školy v Pezinku ešte ako príslušník vojnovej Slovenskej republiky prevzal Anton Lovásko funkciu veliteľa družstva. Keď jeho jednotku v roku 1943 odvelili na východný front, najskôr strážili cestný a železničný prechod cez Perekopský val medzi Ukrajinou a Krymom. „Po prevelení do dediny Nikolajevka v okrese Saky sme sa veľmi rýchlo spriatelili s tamojším obyvateľstvom. To, čo nás motivovalo prejsť na stranu ukrajinských partizánov, bola najmä arogancia, bezohľadnosť a surovosť nacistickej armády voči tamojším Ukrajincom,“ spomenul muž, ktorý nezabudol ani na to, že na Kryme sa zaľúbil. „Bola to moja prvá a zároveň sekretnaja ľjubov... Tajná láska,“ usmial sa pri spomienke na Žeňu Timofejevnu. S uznaním si spomenul aj na muža, ktorý mu ako prvý sprostredkoval kontakt s partizánmi. „Bola to ich ilegálna spojka – a neverili by ste, bol chromý...“

Pri presune neďaleko lokality Nova Askania si ich čata nenabíjala zbrane. „Boli sme cez spojku dohodnutí s partizánmi, že prebehneme. Ale aj tak sme mali veľké obavy, či sa to podarí, “ pokračoval. Bolo to 30. októbra 1943 a v jeho réžii prebehli k Sovietom štyri desiatky vojakov. No až do 17. januára 1944 prechádzal „očistcom“ preverovania v zajateckom tábore Červenej armády v Proskurove. Keď ho vybrali k čs. výsadkárom a v Jefremove absolvoval náročný výcvik, aj on očakával, že ho čaká rýchly výsadok na pomoc Slovenskému národnému povstaniu.

 

 No 2. čs. parabrigádu neočakávane najskôr nasadili do Karpatsko-duklianskej operácie. To už bol rotmajstrom pechoty a v podhorí Karpát velil 3. čate. „V meste Przemyśl sme museli odovzdať padáky a potom sme peši pochodovali do priestoru, kde sme boli nasadení.  Dôstojník Červenej armády našej jednotke už za šera ukázal smerom dopredu. V prvej línii na nás mal čakať vykopaný zákop. Aby sme v ňom zaujali pozíciu. Bol to však značný chaos. Žiadne bližšie informácie. Našli sme len plytký jarok. A až ráno sme zistili, že sme vlastne otočení chrbtom k Nemcom a hlavňami rovno k našim...“ Nepriatelia ich však zamerali. Spustili mínometnú paľbu. „Bol som prikrčený vedľa môjho pozorovateľa. Bol to Volyňský Čech. Jeden z mínometných granátov vybuchol na jeho strane. Črepiny ho na mieste rozsekali. Svojím telom mi zachránil život“. Hneď nato pri obci Pisarowce útočili za chodu. „Nemci spustili priehradnú paľbu, vybuchovali míny, guľometné guľky kosili sprava doľava. Veliteľ roty začal kričať, ako keby prišiel o rozum. Bol celkom mimo. Skryť sa dalo zaľahnutím do zemiačniska. Vedel som, že pole pri ceste bude celkom isto zamínované. No zatvoril som oči a preskočil priekopu. Lúčil som sa so životom. Bol som si istý, že ma vo vzduchu prereže streľba z guľometu, alebo po dopade na zem vyletím do vzduchu po výbuchu míny.“

 

Po zranení do Povstania

Keď zaľahol, iniciačný drôtik spájajúci rozbušky dvoch mín sa mu tiahol popri boku. „Vlasy sa mi zježili, ale  mína ma neroztrhala. Odrazu som však zacítil, že krvácam...“ Smrť ho našťastie netrafila presne. Mal priestrel nohy. „Okolo mňa ležali mŕtvi kamaráti a noha krvácala. Kadiaľ naspäť?“

Bolo to v stredu 13. septembra 1944 a nemecké okupačné jednotky v ten deň obsadili Dolný Kubín, Nováky, Porúbku a Turie. Na východe krajiny, severovýchodne od Zborova, sa 1. gardový jazdecký zbor pod velením generálmajora Viktora Kiriloviča Baranova ako prvá oslobodzovacia jednotka dočasne prebil na územie Slovenska. A Antonovi Lováskovi sa v ten deň predsa len podarilo odplaziť na koniec dediny. K svojim. „Odsúvali ma do poľnej nemocnice aj s kamarátom. Janko sa volal. Predtým mi stále hovoril, ako sa najviac bojí, aby neprišiel o nohu. No a jemu mína nohu úplne rozsekala. Triasol sa, bol úplne bledý, stečený z krvi, pýtal si cigaretu. No vládal ešte povedať: vidíš, takto som si to vyprorokoval -...“ Utešoval som ho, že to prežije, že aj noha mu ostane. Potom nás oddelili. On bol zranený ťažko a mňa si vzali do parády vojenskí lekári v budove divadla v Rzesowe, kde bola poľná nemocnica.“

Už o mesiac bol pripravený na presun na Slovensko. „ Tretí raz bola smrť ku mne  blízko vtedy, keď som aj ja mal letieť v piatok 13. októbra 1944 lietadlom Li-2 na letisko Tri duby...“ Transportné lietadlo zasiahol nemecký nočný stíhač. V troskách na kóte Slemä v Nízkych Tatrách zahynulo šesť sovietskych letcov a trinásť príslušníkov 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády.

V horách s hnisajúcou nohou

 „Keď sme išli v rojnici ponad Dobrú Nivu, Nemci na našu čatu spustili delostreleckú paľbu. Priklincovali nás na zem. Jednému nášmu vojakovi, bol zo Skýcova, črepina roztrhla tepnu. Z ruky mu striekala krv. Aby nevykrvácal, opaskom som mu to stiahol, aby prežil,“ spomenul na jeden zo svojich povstaleckých bojov. No nikdy nezabudol ani na to, ako vyhasol život ich vlastnou vinou: „Na Horehroní jeden náš vojak ukazoval miestnym deťom pušku. Došlo omylom k výstrelu a zomrelo 8-ročné dievčatko. To bola veľká rana pre tamojších obyvateľov, ako aj pre nás...“

Keď veliteľ SNP divízny generál Rudolf Viest vydal 28. októbra 1944 rozkaz o všeobecnom ústupe do hôr a prechode armády na partizánsky spôsob boja, ustupoval po potlačení Povstania cez Osrblie smerom na Poľanu s jednotkami plukovníka Mikuláša Markusa. Jeho noha nedoliečená bola však nevládna. „Po zranení z nemocnice ma prepustili na vlastnú žiadosť a nezahojená rana sa mi pri extrémnej námahe otvorila. Začala hnisať.“ Po dohode s veliteľom sa mu podarilo dostať sa domov. Do Bánoňa pri Trnave. Skrýval sa. No na jar 1945 sa mu podarilo prekročiť frontovú líniu. „Nevedel som sa dočkať, išiel som v ústrety našim...“ V Ružomberku sa opäť pridal k 1. čs. armádnemu zboru. No a hneď po skončení vojny ho prevelili do Komárna, ktoré bolo po Viedenskej arbitráži obsadené Maďarskom. So svojou jednotkou zaujal pozície na území znovupripojenom k Československu. V armáde zostal celý profesionálny život. Do zálohy odchádzal v decembri 1981 z funkcie tajomníka rady obrany okresu Bratislava-vidiek v hodnosti podplukovník.

Ďakujeme

„Na stovkách besied so žiakmi a študentmi som zdôrazňoval, že hrdým Slovákom som aj preto, lebo som hrdý na Slovenské národné povstanie. A tiež som zakaždým povedal, že na zverstvá, ktorá fašizmus robil aj u nás, nesmieme nikdy zabudnúť. Fašizmus skrátka musíme nenávidieť, nie tolerovať. Prosím, pokračujte v tom aj vy“, s pevnosťou v hlase zdôraznil muž, ktorý bol za svoju protifašistickú činnosť ocenený troma desiatkami československých, sovietskych, poľských i slovenských vyznamenaní. V máji mu pri príležitosti jeho 98. narodenín odovzdal vedúci Oddelenia starostlivosti o vojnových veteránov a vojenských dôchodcov Ministerstva obrany SR Richard Zimányi v mene ministra obrany Jaroslava Naďa Pamätnú medailu k 75. výročiu Slovenského národného povstania a skončenia druhej svetovej vojny.

Veľa zdravia a veľké ĎAKUJEME, pán Lovásko.

Text: Pavol Vitko

Foto autor a archív AL

Príspevok je uverejnený k príležitosti 80. výročia Slovenského národného povstania.